Interview in Mortem Zine

by Apocalypse, April 16th, 2009


Už od začiatku tohto rozhovoru nebolo mojim úmyslom pýtať sa otázky striktne sa týkajúce práve Phragments. Konieckoncov, podobnou snahou by sme sa zavďačili asi len malej skupinke čitateľov. Cieľom interview je skôr spraviť menšiu osvetu a priblížiť žáner ako taký, vysvetliť fungovanie určitých vecí a zaujať stanovisko k niektorým názorovým prúdom tvoriacim túto scénu. Snáď si z toho ctený čitateľ niečo odnesie a vzbudí to v ňom viac záujmu o túto ťažko prístupnú hudbu.

1. Obligátna otázka na úvod. Nie je to tak dávno, čo ti pod značkou Phragments vyšiel nový album u známeho vydavateľstva Malignant Records. Zdá sa, že „laťku“ nastavuješ čoraz vyššie, cítia to tak aj tvoji fanúšikovia?
Odkedy som založil Phragments, snažím sa ju nastavovať len a len vyššie. Je to otázkou progresu mojich skladateľských schopností, ovládania rôznych hudobných softwareov a samozrejme integrovania nových hudobných myšlienok, ktoré vnímam ako súčasť môjho vývoja. Som veľmi rád, že sa mi podarilo vydať album na Malignant Records, pretože toto vydavateľstvo obdivujem už dobrých desať rokov a páči sa mi prakticky všetko, čo na ňom vyšlo. No a samozrejme je tu aj istá úroveň „kultovosti“ tohto vydavateľstva - pre mňa a môj projekt to znamená to, že sa moja hudba dostane k širšej poslucháčskej základni. Čo sa týka fanúšikov, obdržal som veľa pozitívnych reakcií na smerovanie mojej hudby. Väčšina hovorí v tomto zmysle o progrese.
2. Je to pre teba veľky rozdiel oproti spolupráci s The Eastern Front? Porovnávanie s ranným samovydávaním vlastných nahrávok je myslím zbytočné.
Samovydávanie má dve roviny - na jednej strane je ten úžasný pocit, že si to všetko dokázal úplne sám (od hudby, cez návrh obalu až po distribúciu), no na strane druhej to stojí veľa peňazí, ktoré potom „visia vo vzduchu“ ďalšie dva roky. Ale stojí to za to. Samozrejme, že keď ti vydá album niekto iný, je to veľmi príjemné a pohodlné. Spolupráca s vydavateľstvom The Eastern Front bola bezchybná, rovnako ako spolupráca s Malignant Records. Skutočne sa nemám na čo sťažovať, sú to všetko skvelí, veľmi slušní ľudia, absolútni profesionáli, ktorí to navyše robia z nadšenia pre hudbu.
3. Sám si tak trochu nadšenec a zástanca voľného sťahovania hudby. Vlastné vydavateľstvo by ťa za taký postoj asi nepochválilo.
Som zástancom voľného sťahovania hudby kvôli tomu, že albumy sú neúmerne drahé - toto sa ale týka hlavne mainstreamu. V rámci industriálnej scény sa vydavateľstvá snažia držať ceny tak nízko, ako sa len dá. Vedia, že na tom celom aj tak nezarobia, tak načo zbytočne odrádzať kupujúcich vysokými cenami? Predtým, ako som založil Phragments, som si väčšinu albumov kupoval. Teraz väčšinu vymieňam za moje albumy. Tento spôsob mi vyhovuje asi najviac zo všetkých. Myslím si, že budúcnosť CDčiek je v tom, že budú vychádzať limitované edície v špeciálnych baleniach pre úzku komunitu zberateľov. Ostatní budú pravdepodobne sťahovať, prípadne kupovať hudbu digitálnou cestou. Čo ma ale vie neuveriteľne rozčúliť je to, keď niekto MP3 predáva, ako to poznáme z ruských pirátskych stránok. Sťahovanie hudby pre mňa nie je krádež, ale následné predávanie mi pripadá skutočne nechutné. A čo by na to povedali moji vydavatelia? Pravdupovediac, nikdy sme túto tému spolu neriešili a ja si pevne stojím za tým, čo som teraz povedal.
4. Čo si myslíš o radikálnom postoji ľudí z Enslaved, prípadne projektov patriacich pod vydavateľstvo Snowblood, ktoré ťa za stiahnutie ich albumu v tom lepšom prípade slovne odsúdia?
Som z toho zmätený. Na jednej strane majú na tento postoj absolútne právo, nakoniec je to ich hudba a povedzme si na rovinu, sťahovanie nie je práve vec, ktorá by podporovala kapelu či projekt. Na druhej strane ale veľmi pochybujem o tom, že sami v živote nestiahli žiadny album. Ak skutočne nestiahli, gratulujem im, sú to morálni víťazi.
5. Pred chvíľou si spomenul fenomén industriálnej scény. Je to len môj pocit alebo na Slovensku skutočne nič podobné neexistuje?
Kompaktná industriálna scéna na Slovensku určite neexistuje. Tiež treba rozlišovať medzi industriálnou scénou a EBM scénou, ktorá bola v tesnom závese za "depešákmi" pomerne silná počas osemdesiatych aj deväťdesiatych rokov. To sa ale netýka industrialu. Neexistuje tu industriálna scéna, no myslím si, že po celej krajine sú roztrúsení ľudia, ktorí túto hudbu počúvajú. Optimisticky by som to odhadol aj na 500 ľudí. Problém je v tom, že táto hudba na Slovensku nikdy nebola prezentovaná mimo totálneho undergroundu. Je pravda, že v prvej polovici 90-tych rokov tu existoval pomerne dôležitý a medzinárodne uznávaný časopis Crewzine, ale tie časy sú už preč. S industriálom na Slovensku je to tak, že sa vždy nájde pár nadšencov, ktorí sa snažia niečo urobiť pre "scénu", ale najneskôr po pár rokoch a strate veľkého množstva peňazí rezignujú. Osobne dúfam, že nás v tomto smere čakajú lepšie časy, aj vďaka postupnému otváraniu sa metalovej scény smerom k dark-ambientným a industriálnym zoskupeniam.
6. Myslíš, že tu vôbec existuje podobná perspektíva?
Samozrejme, perspektíva existuje, len treba vymyslieť dobrý spôsob, ako túto hudbu spropagovať. V Británii napríklad existuje skvelý tlačený dvojmesačník Zero Tolerance. Okrem všetkých extrémnych odnoží metalu prezentuje aj profily, rozhovory a články o industriálnych projektoch, dark ambiente atď. Myslím si, že toto je cesta. Problém vidím akurát v tom, že sa vydavatelia metalových časopisov boja experimentovať v tomto smere, pretože sú rovnako zadubení ako veľká časť ich čitateľov. Samozrejme treba tiež vziať do úvahy, že Slovensko je veľmi malá krajina s malým trhom, čo platí aj pre industriálnu hudbu. Treba preto v tejto oblasti pestovať vzťahy s Čechmi, Maďarmi, Poliakmi a Rakušanmi.
7. Napĺňa ťa vôbec produkcia hudby, ktorá je prijímaná tak malým počtom ľudí?
Samozrejme, pretože v prvom rade moju hudbu produkujem sám pre seba. Baví ma to a je to pre mňa nutnosť. Neviem si predstaviť, že by som hudbu nerobil. To, že si moja hudba našla poslucháčov považujem za úspech a mám z toho radosť. Vždy, keď sa mi fanúšikovia ozvú mailom alebo cez myspace, poteší ma to. Tým viac, že sú to ľudia z celého sveta. Je pre mňa fascinujúce, že moja hudba oslovuje ľudí z južnej Ameriky, Blízkeho východu či Ázie. Minule som objavil jednoduchú stránku venovanú Phragments, ktorá bola po čínsky! Takže v mojom prípade nezáleží na počte poslucháčov, skôr na ich rôznorodosti. A mimochodom, podľa mojich pozorovaní je poslucháčov Phragments určite niekoľko stoviek po celom svete. To predsa vôbec nie je málo!
8. Niekto by to možno nazval alibizmom.
No vidíš. Ten niekto by sa ale mal radšej presunúť do oblasti športu alebo politiky, tam je to o tom, kto je najlepší, kto dosiahne najlepší výkon. Mne nejde o výkon. Som hrdý na to, čo som dosiahol vlastnými silami a teším sa z každého malého úspechu. O viac mi pravdupovediac nikdy nešlo a keď som zakladal Phragments, určite som nepredpokladal, že raz budem vydávať CDčko na Malignant Records. Je to o zábave a frustrujúce aspekty, ako je napríklad veľkosť indutriálnej scény, ma nikdy veľmi netrápili.
9. Pre mnohých je industrial, dark ambient a im príbuzné žánre len púštanie samplov z počítača. Skutočnosť asi taká jednoduchá nebude. Aké hlavné kompozičné problémy musíš riešiť pri skladaní hudby?
Hovoriť o industriálnej hudbe ako o púšťaní samplov je rovnaké, ako hovoriť o metale ako o udieraní do nástrojov. Áno, je to tak, ale treba vedieť, kedy presne udrieť a kam udrieť. Podobne je to aj s takzvanou „laptopovou“ hudbou. Keď skladám hudbu, pracujem veľa s počítačom, no napríklad na poslednom albume mi hosťuje violončelistka, v jednej skladbe hrám ja sám na elektrické husle. Možno to bude znieť zvláštne, ale celý proces skladania hudby si vedome a cielene sťažujem. Napríklad, keď vysamplujem nejaký zvuk, nikdy to nie je celá melodická linka, vždy len jeden tón, z ktorého potom vyskladám novú melódiu. V posledom čase sa ale snažím samplovať čo najmenej, je to skôr o núdzi. Realistické orchestrálne zvuky boli ešte pred pár rokmi utópiou, takže som vystrihoval tóny z CDčiek vážnej hudby, z ktorých som potom skladal vlastné melódie. Okrem toho používam množstvo zvukov, ktoré som si sám nahral pri potulkách krajinou. Tieto zvuky kombinujem, mením a ničím. No a nakoniec z toho všetkého vznikne skladba. Nie je to jednoduchý proces a často trvá aj mesiac, kým skladbu dokončím.
10. To zrejme pochovalo nádeje tých, čo si mysleli, že podobnú hudbu môže skladať na relatívne slušnej úrovni ktokoľvek.
Dúfam, že nie. Nech len ľudia pekne skúšajú. Povzbudzujem každého, kto o túto hudbu prejaví záujem. Prinajhoršom urobí nejakú úplnú hlúposť, ale možno aj nie! Zatiaľ som mal v tomto ohľade iba dobré skúsenosti. Slovenské dark ambientné projekty Korinth a Metrom by možno nevznikli, keby si od začiatku dostatočne neverili. A to by bola rozhodne škoda, pretože produkujú skvelú hudbu.
11. Ako je to so živým hraním? Pokiaľ viem, tam je produkcia nových zvukov obmedzená na minimum.
To závisí od konkrétneho sub-žánru. Pri dark-ambiente napríklad veľká časť zvukov vzniká priamo na mieste. Je to možné vďaka voľnej štruktúre skladieb. Ale v podstate platí, že ľudia hrajú naživo toľko, koľko sa im chce. Software sa dá naprogramovať tak, že živé nie je skoro nič a dá sa samozrejme nastaviť aj tak, že živé je úplne všetko. Ja som zo začiatku uprednostňoval viac náhodný prístup, bavilo ma vytvárať priamo na pódiu nové štruktúry s použitím samplov zo skladieb na albume. To sa ale časom zmenilo, pretože v súčasnosti už ľudia na koncertoch poznajú moje skladby, takže majú isté očakávania. Momentálne hrám tak 50% naživo, ale je to dosť ťažko kvantifikovateľné. Problém je takisto, že som do nových skladieb zapojil aj vokály a je veľmi zložité sústrediť sa na improvizáciu na laptope a zároveň ručať do mikrofónu.
12. Súčasťou vystúpenia podobných projektov akým je ten tvoj, je vo väčšine prípadov aj videoprojekcia.
Áno, videoprojekcia je pevnou súčasťou Phragments. Produkuje ju moja partnerka a zároveň druhá členka Phragments Soňa Lutherová. Jej videá nie sú obyčajnou projekciou, sú tvorené presne pre konkrétne skladby. Od založenia Phragments sa videá vyprofilovali do súčasnej podoby, s ktorou sme obaja mimoriadne spokojní. Videá z čias môjho prvého albumu „Homo Homini Lvpvs“ boli konkrétnejšie, tie súčasné sú abstraktnejšie, no o to viac plné symboliky.
13. Rovnako sa mení aj tvoja hudba. Od výraznejšieho vojenského a mechanického nádychu si pozvoľna prešiel k akejsi apokalyptickosti. Predchádzajúci koncept sa stal vyčerpaným?
Rovnako, ako sa mením ja, mení sa aj moja hudba. Popravde, nikdy som sa nestotožnil s označením mojej hudby ako „martial“ či „military“. Vždy mi evokovali totalitné ideológie. Na rozdiel od niektorých ostatných projektov v rámci industriálnej scény som sa nikdy neštylizoval do uniforiem, na mojich albumoch nie je vysamplovaný žiadny totalitný vodca, ani sa nezahrávam s používaním totalitnej symboliky. Môj jediný pozitívny vzťah s čímkoľvek spojeným s armádou či bojom je fantasy literatúra, ktorú čítam už dobrých pár rokov. Vždy som mal bližšie k temnote a istej forme melancholického romantizmu, než k pochodovým rytmom a uniformám. Škatuľku martial industrial mi prišili recenzenti po vydaní môjho prvého albumu, zrejme kvôli pár pochodovým rytmom a celkovej atmosfére. Zato apokalyptická škatuľka mi sedí oveľa viac. V mojej hudbe sa od začiatku tiahne tento feeling, pocit sklamania nad súčasným stavom ľudstva. Tento koncept sa zrejme nikdy nevyčerpá, ibaže by som na všetko rezignoval a to je asi rovnako pravdepodobné ako to, že sa ľudia zmenia a začnú sa správať normálne.
14. Vyzerá to tak, že si voči extrémnym ideológiám striktne vyhranený. Smutným faktom je, že pokiaľ ide o industriálnu scénu ako takú, podobné filozofie sú v nej celkom slušne zakorenené. Čím to je, že aj tak okrajový hudobný žáner priťahuje z veľkej časti pozornosť takto zmýšľajúcich ľudí?
Toto je veľmi zvláštny fenomén. Industriálna hudba bola od svojich začiatkov v 70-tych rokoch striktne proti-totalitná. Negatívny, netolerantný postoj voči totalitám je jedným z jej piliérov. Rané projekty ako Throbbing Gristle alebo Laibach začali vo svojom vizuálnom prejave používať provokatívne symboly, ktoré asociovali totalitnú symboliku fašizmu a komunizmu, no používali ich ako zbraň proti pokojnému, pokornému a poslušnému občanovi, vďaka ktorému sa mohli zrealizovať príšernosti akým bol napríklad holokaust. Industriálna hudba je ako megafón pri uchu poslušných občanov, ktorý ich má varovať, že všetko nie je také, ako by sa mohlo zdať. Problémom je, ak takúto hudbu začne počúvať človek, ktorého priťahujú práve zakázané symboly, uniformy a radikalizmus. Podobne dopadol aj black metal v deväťdesiatych rokoch. V súčasnosti existuje veľa skupín či projektov, ktoré sú skryto alebo otvorene fašistické, pravdupovediac sa mi z toho chce zvracať. Mať problém s ideológiou druhého človeka, či už je to politické zmýšľanie, svetonázor alebo náboženstvo, je podľa mňa úplne v poriadku, pretože toto sú veci, ktoré si človek vyberá sám. Odsudzovať niekoho kvoli farbe pleti, sexuálnej orientácii či sociálnej triede je nechutné a zvrhlé, pretože to nie je niečo, čo by si človek mohol vybrať a ani to nijak neformuje jeho charakter. Fašizmus je zvrhlosť, rovnako ako komunizmus.
15. Aký je tvoj názor na súčasné hnutie crypto-fašistov, teda ľudí vyznávajúcich vizuál a popierajúcich myšlienky totalitného režimu, medzi ktorých patrí nemalá časť hudobníkov a rovnako aj fanúšikov?
Hnutie crypto-fašistov je pre mňa vtip. Sledoval som túto skupinu od ich začiatkov a myslím si, že sa v rámci nej združujú ľudia, ktorí sa chcú zbaviť negatívnej nálepky fašizmu, nesúcej sa s industriálnou hudbou už dobrých pár rokov. Problém je, že sa tejto negatívnej nálepky nechcú zbaviť len slušní ľudia, ale aj ľudia s fašistickými tendenciami, ktorých skrátka otravuje, že sú neustále a zo všetkých strán konfrontovaní s negatívnymi reakciami (týka sa to najmä virtuálnych verejných miest ako je napríklad myspace, kde sú akékoľvek fašistické prejavy striktne zakázané). Ja by som sa nikdy nemohol stotožniť s fašistickou symbolikou, ktorú používajú, toto už nie sú 70-te roky! Je to podobné, ako keď ľudia z prostredia radikálnych antifašistov považujú za „fašistických“ rovnako neonacistov ako kapitalistov. Čo to má byť za kravina? Netvrdím, že kapitalizmus je úžasný systém, ktorý si nezaslúži kritiku, ale stotožňovať kapitalizmus s fašizmom je úplný nezmysel. Toto sa skutočne môže stať iba v dnešnej dobe, plnej rýchlokvasených internetových poloprávd a výmyslov o celosvetových konšpiráciách. V dobe, kedy sa neonacisti oháňajú pojmami ako je sloboda slova! Niekedy mám pocit, že ľudia vývojom hlúpnu. Tým však nechcem naznačiť, že by som bol zástancom konzervativizmu.
16. Do akej miery ti ako hudobníkovi záleží na tom aké postoje zastáva tvoj poslucháč?
Do veľkej miery. Kiež by som mohol ovplyvniť, kto počúva moju hudbu. Vzhľadom na to, že to ovplyvniť nemôžem, musím využívať všetky dostupné informačné kanály na to, aby som odradil presne tých poslucháčov, ktorí majú pre mňa neprijateľný svetonázor. K tejto téme sa otvorene vyjadrujem na mojom myspace profile a vo všetkých rozhovoroch. Väčšinu totalitne zmýšľajúcich poslucháčov to odradí. Boli tu prípady, kedy som musel otvorene (resp. mailom) dať najavo, že si neprajem, aby konkrétni ľudia počúvali moju hudbu. Niekomu to môže pripadať zvláštne, ale ja neviem pochopiť, keď hudobníci z extrémnych hudobných odvetví hovoria, že hudba nie je politická. Väčšinou mi to pripadá ako pretvárka a zahmlievanie. Každá hudba niečo vyjadruje, z niečoho vychádza, niečo komunikuje. To znamená, že vo svojej podstate politická je – ako nakoniec každá forma umenia. Od dizajnu autobusovej zastávky, hudby tej najpriemernejšej popovej skupiny, až po obal môjho CD.